Jeho názov potrápi jazyk nejedného našinca. Čo však vlastne znamená? Pre mnohých ide o šikovnú kombináciu pohovky a postele určenú na sladké leňošenie.
Chaise longue je – jednoducho povedané – akýsi úspornejší typ sedačky, ktorý bol stvorený na oddych alebo krátke zdriemnutie. Správne by sme ho mali písať chaise longue, ale často sa môžeme stretnúť aj s upraveným názvom chaise lounge. Francúzi tento termín vyslovujú „šezlón“, Angličania „šeizlón“, znamená však to isté – predĺženú pohovku alebo kreslo, ktoré ponúka dostatok priestoru na to, aby ste si na ňom pokojne vystreli aj nohy.
Nebolo to však ani Francúzsko, ba ani Anglicko, kde sa podobný kus nábytku objavil po prvýkrát. Najstaršie zmienky o spoločenských „pohovkách“ určených na denný relax či letmý spánok sa zachovali už v starovekom Egypte, Grécku aj Ríme. Kým v krajine pyramíd oddychovali panovníci na drevených konštrukciách vyložených slonovinou alebo ebenom, vo vážených gréckych domoch sa viedli konverzácie spojené s jedlom a pitím na predchodcovi gauča, prezývanom kliné. V rímskych domácnostiach sa zasa používal takzvaný lectus, pričom v jedálni sa vždy umiestnili tri takéto pohovky po troch stranách štvorca, aby spolustolujúcim umožnili čo najvoľnejšiu krížovú debatu. Keďže v týchto dobách ešte nepoznali čalúnenie, sedadlá boli často pokryté mäkkými vankúšmi alebo kožušinami.
Samozrejme, v neskoršom období korzetov nadobudol chaise longue trochu romatnickejší ráz, pretože urodzeným dámam slúžil najmä vo chvíľach, kedy ich v krásnych, ale tesných šatách zradil dych a potrebovali na okamih spočinúť na mäkkej pohovke. Aj preto sa mu v Anglicku s obľubou hovorilo „fainting chair“, čo vo voľnom preklade znamená kreslo na omdlievanie. Jeho zlaté časy nastali niekedy začiatkom 19. storočia, kedy Jacques-Louis David namaľoval portrét Madam Récamier, oddychujúcej na pohovke s vyvýšeným záhlavím. Dielo vyvovalo masový záujem a tento druh mobiliáru a mnohí ho vďaka obrazu začali volať récamier. Francúzsko však pozná aj názvy turquoise, lit de repos, veilleuse či duchesse.
Vo viktoriánskom období bol chaise longue umiestnený v centrálnej časti obývacích izieb, kde sa tešil veľkej priazni popri množstve iného drahého nábytku. Nemožno však vynechať ani jeho nezastupiteľnú úlohu vo freudovskej psychoanalýze, pretože pacientovi umožňoval uvoľnenie a vďaka tomu aj jednoduchší rozbor jeho problémov. Chaise longue oprášili aj počas éry hollywoodskeho glamouru, kedy sa herečky ako Greta Garbo, Jean Harlow či Gloria Swanson nechali fotografovať na pohodlných pohovkách vo zvodnej saténovej nočnej bielizni. Svoju novodobú modernú podobu nadobudol tento elegantný prvok najmä vďaka architektovi Le Corbusierovi, ktorý spoločne s Charlotte Perriand a Edouardom Jeanneretom navrhol Chaise Longue B306. Dokázal osloviť svojím vzhľadom, ale aj funčným využitím. Našiel uplatnenie v rozličných typoch miestností, v interiéri, ale aj exteriéri.
Do slovníka – varianty chaise longue:
duchesse brisée – chaise longue pohovka rozdelená na dve časti; kreslo a dlhšiu podnožku alebo dve kreslá s malým stolíkom uprostred
récamier – v súčasnom ponímaní ide o chaise longue s dvoma vyvýšenými koncami, resp. opierkami
méridienne – predĺžené kreslo s vysokým záhlavím alebo opierkou hlavy, ktoré sa môžu zvažovať nadol; názov vznikol podľa jeho využitia na odpočinok uprostred poludnia
